Ako sa ťažia diamanty
Úvod
Keď sa povie diamantová baňa, väčšina ľudí si predstaví obrovský kráter alebo hlbokú podzemnú šachtu. Realita je však pestrejšia. Spôsob ťažby diamantov závisí predovšetkým od typu ložiska, v ktorom sa nachádzajú.
Povrchová a podzemná ťažba
Väčšina primárnych diamantových ložísk je viazaná na horniny nazývané kimberlity. Tie sa na povrch dostali počas dávnej vulkanickej činnosti a často vytvorili útvary pripomínajúce obrovské zvislé kanály alebo komíny. Geológovia ich označujú ako kimberlitové pipy, prípadne kimberlitové sopúchy. Práve tieto útvary patria medzi najvýznamnejšie zdroje diamantov na svete.
Ak sa ložisko nachádza blízko zemského povrchu, najčastejšie sa využíva povrchová ťažba. Postupne sa odstraňujú vrchné vrstvy hornín a zeminy, až kým sa ťažiari nedostanú k hornine obsahujúcej diamanty. Pri niektorých povrchových baniach vznikajú charakteristické stupňovité krátery, ktoré sa postupne zužujú smerom do hĺbky. Ťažba tak prebieha po jednotlivých terasách, ktoré kopírujú tvar diamantonosného telesa smerom nadol.
S rastúcou hĺbkou sa však povrchová ťažba stáva čoraz náročnejšou a menej efektívnou. V takom prípade sa prechádza na podzemnú ťažbu pomocou šácht a tunelov, ktoré umožňujú pokračovať v dobývaní ložiska vo väčších hĺbkach.
Diamanty sa neťažia jednotlivo
Predstava, že baníci nachádzajú diamanty voľne ležiace medzi horninami, je pomerne vzdialená realite. Vo väčšine prípadov sa ťaží veľké množstvo horniny, ktorá obsahuje len malé množstvo diamantov. Vyťažený materiál preto následne prechádza viacerými stupňami spracovania, ktorých cieľom je oddeliť diamanty od okolitej horniny.
Práve nízka koncentrácia diamantov je jedným z dôvodov, prečo patrí diamantová ťažba medzi technicky aj ekonomicky najnáročnejšie druhy banskej činnosti. Aj zisková diamantová baňa pritom spravidla odstráni viac než tonu horniny, aby získala jediný karát diamantov šperkárskej kvality.
Samotný nález diamantov ešte neznamená, že sa ložisko oplatí ťažiť. Rozhodujúce je aj množstvo diamantov, ich kvalita a náklady potrebné na ich získanie. Môže sa preto stať, že geológovia objavia diamantonosné ložisko, ktoré sa nikdy nezačne komerčne využívať. Ak by náklady na získanie diamantov prevýšili hodnotu produkcie, prevádzka bane by jednoducho nedávala ekonomický zmysel.
Veľkú úlohu pritom zohráva aj poloha ložiska. Niektoré diamantonosné oblasti sa nachádzajú v odľahlých regiónoch s extrémnymi klimatickými podmienkami, kde je vybudovanie ciest, energetickej infraštruktúry či samotnej bane mimoriadne nákladné. Aj preto zostávajú niektoré známe výskyty diamantov dodnes nevyužité.
„Samotný nález diamantov ešte neznamená, že sa ložisko oplatí ťažiť.“
Nie všetky diamanty pochádzajú z pevniny
Časť diamantov sa získava aj zo sekundárnych ložísk, do ktorých boli počas miliónov rokov premiestnené vodou a ďalšími prírodnými procesmi. V takýchto prípadoch sa diamanty môžu nachádzať napríklad v riečnych sedimentoch, štrkoch alebo pobrežných nánosoch. Spôsob ich získavania sa preto od klasickej banskej ťažby výrazne líši.
Mimoriadne zaujímavým príkladom sú ložiská pri pobreží Namíbie. Časť diamantov sa tam získava z pobrežných sedimentov a morských oblastí, pričom niektoré ťažobné lokality sú chránené sústavou hrádzí, ktoré musia nepretržite odolávať tlaku oceánu.
Od horniny k drahokamu
Samotná ťažba je len prvým krokom na dlhej ceste diamantu. Po oddelení od okolitej horniny nasleduje triedenie, hodnotenie a výber kameňov vhodných pre rôzne účely. Len časť vyťažených diamantov napokon nájde využitie v šperkárstve. Mnohé ďalšie smerujú do priemyselných aplikácií, kde sa využívajú predovšetkým ich jedinečné fyzikálne vlastnosti.
V nasledujúcej kapitole sa pozrieme na históriu diamantov a na to, ako sa z nenápadného drahokamu z Indie stal jeden z najznámejších symbolov bohatstva, moci a prestíže na svete.
